Ak homo sapiens sapiens žije nielen telom, ktorému stačí príjem vody, jedla, ich vylučovanie plus spánok a sex (hoci v opačnom poradí), ale chýba mu fantázia, prichádza o mnohé zmysluplné, aj trápne zážitky. Tak to aj v živote rozumného človeka chodí. Nimi však dáva základ mysleniu, čo sa môže po čase stať jeho neoddeliteľnou súčasťou. Nazvime ju duchovnou potravou.
Duchovnú potravu pomenúvame slovami. Slová skladáme do viet. Vety môžu vytvoriť príbeh.
Pokým naši predkovia nevedeli písať, odovzdávali si príbehy ústnym podaním. Vyskytovalo sa v nich hrdinstvo spojené s bojom o prežitie a poživeň, a keď už nebolo čím naplniť vyhladované telá, vyslali k slnku, ktoré mohlo byť pre nich bohom, posledný kratučký príbeh. So záverečným výdychom.
Aby sa život dal vôbec vydržať, príbehy nutne potrebovali vzory - hrdinov. Vizionárov, prorokov, osvietených ránhojičov. V histórii ľudstva sa vyskytovali iba občas, a, ako to už býva, okamžite sa na nich prisali prefíkaní príživníci, čo sa spočiatku nikdy nezdajú byť príliš nebezpeční.
Pokým vizionári dávajú nádej utláčaným a biednym, zľaknutá vládnuca menšina si, neraz s pomocou príživníkov, pre istotu zaplatí ich likvidáciu. To platí aj o jednom, ktorý povedal svojmu mladšiemu bratovi:
"Dbajte na slovo. Pochopte vedomosti. Milujte život. A nikto iný vás nebude prenasledovať. Okrem vás samých."
Mohli mu porozumieť?
Ukrižovali ho. Nevie sa, kedy presne, ale meno je isté.
Jehošua ben Jozef.
Ježiš Kristus.
