17. novembra 1989 som ležala na JIS-ke po vážnej operácii a o páde "červenokožcov" (poručíme větru, dešti) som sa dozvedala sprostredkovane. Hneď, ako ma preložili na bežné oddelenie, som vždy po večeri ostávala až do noci "prilepená" k TV obrazovke v nemocničnej jedálni. Keď ma prepustili do domáceho doliečovania, snažila som sa nadviazať kontakt s niektorými ľuďmi z VPN, ktorých som poznala a aspoň písomnou formou som sa pokúšala ponúknuť im svoje skromné publicistické služby (telefonicky to bolo márne). Chápem, mali podstatnejšie a dôležitejšie problémy. Kým som sa, už pohyblivá, začiatkom decembra pokúsila (ostýchavo a plná bázne) priblížiť k ľudom revolúcie, stretala som aj vždy prispôsobivých pomocníkov, aktívnych aj do "nežnej".
Intelektuáli, múdre a rozhľadené osobnosti, ku ktorým som intuitívne inklinovala, by onedlho boli mohli rokovať aj v nákladnom výťahu. Očarení jednou, ani nie priveľmi chytrou líškou jej miesto syra ponúkli rovno moc.
"Veď je taký, ako my, zdravý, mocný , lakomý" boli by si mohli zaspievať s Lasicom, Satinským a Filipom, keby ich boli poznali. Individuality sa však stiahli do známeho smútku nepochopenia a spievať sa im už nežiadalo.
Znovu to bol "jeho" ľud a neskôr "národ" a nebolo dôležité, čo hovoril, ale ako skvele ich ovláda.
Mužská časť národa trieskala v krčmách do stola a opíjala sa pochybným velikášstvom, ženská časť ľudu padala rovno do "bezseba". No, aj medzi ženami boli výnimky.
Však, pani Remiášová?