Vraj žijeme v Krajine za zrkadlom, z ktorej je Alica, nielen mierne, vykoľajená. (Čitatelia blogov sú zrejme vo veciach Alice aj samotnej Krajiny za zrkadlom zorientovaní, ak nie, stačí ´vygúgliť´).
Kiežby sme za zrkadlom boli, a tak skoro ani nebudeme. Ešte stále stojíme zmagorene pred tou čudnou vecou a morfondírujeme, čože sú to za správne, právne a pravé istoty, ktoré nám z nej nikto jasne a jednoznačne nedokáže vysvetliť?! Ako veriť komukoľvek z opačnej strany červenkastého spektra (s príklonom k báťuškovi Putinovi) a zostať pri zdravom rozume?! Lebo nie a nie sa dohádať, kto by mal byť vedúci?! A medzi nimi nevidieť nikoho, komu nielenže sa dá veriť, ale vie aj jasne sformulovať, čo pre ľud slovenský chystá?! Chceme konečne v Zrkadle vidieť takého, čo by nielen jasne sformuloval svoje vízie v teoretickej rovine (ani takého niet!), ale na ktorého sa bude dať spoľahnúť aj v praxi. Široko ďaleko len samé nečitateľné machule. A samé nepodstatné zovšeobecňujúce táraniny.
Kde si, odborník, nepomazaný ruským popom?
Lebo mátoženie so srdcom ľavice a hlavou pravice je mätenie pojmov a cesta k novým Jánošíkom. Presne takým, akým je po dôchodcovi z Elektry ten súčasný, ktorý sa, našťastie, nestal prezidentom.
A tak len pozorujeme tie rozmazané a rozmaznané postavičky vraj politikov a pošepkávame si ´zobuďme ich, bratia, opäť sa netrafia, ďalej tu budeme hniť´.
