Keď sa pred rokmi viezol rozhlasový hudobný dramaturg Robert Valovič vo výťahu s pracovnou čatou, ktorá mala zlikvidovať nepotrebné "papiere" z archívu Pavla Zelenaya, zaujali ho škatule, plné pre rozhlas akiste nezaujímavých spisov. Dramaturg požiadal likvidátorov, aby mu dovolil do jednej nazrieť.
Šťastný okamih! Možno to spôsobila paradoxná náhoda, prvoplánovo idúca po zmysle veci. V tomto prípade po zmysle pracovnej náplne hudobného dramaturga objavovať poklady minulosti svojej profesie, predovšetkým poklady hudobné a spevácke.
Pretože v "smetiach" na vyhodenie objavil aj vzácne, dokonca tajné dokumenty, signalizujúce, kto všetko a z akých postov sa o podceňovaný pop music žáner zaujímal. Príčina bola jasná: nedovoliť vnášať do radostnej súčasnosti konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov akékoľvek pochybnosti. Nijaké dvoj a trojzmysly.
Súčasným mladým ľuďom, ktorí o vtedajšej dobe vedia málo alebo takmer nič, bude pripadať nezmyselné, prečo kohosi z najvyšších miest zaujímalo, z ktorej strany vanie Mistrál a či Rozprávkový dom nekonzultovala autorka textu s, nebodaj, "architektom" zo Západu, prípadne, komu presne bola adresovaná pesnička Hej, páni konšelé! Rekviem už bol jasný prieser a slová, ktoré interpretoval v Písni o mé zemi Karel Černoch, dožrali straníckych papalášov do takej miery, že si chlapec 6 rokov nepípol!
Aj taká bola Lýra.