Prehral vojnu Hitler alebo ju prehrali všetci Nemci? Čo sa dialo s nemeckými civilistami na Slovensku? Nevyvolali vojnu, neprofitovali z nej, žili ako jednoduchí civilisti, ktorí možno nikdy nepočuli o žiadnych "vodcových" plánoch a o politiku sa nezaujímali. Prečo museli niesť zodpovednosť nemecké rodiny, ktoré sa nijako nepodieľali na Hitlerovom bohorovnom "konečnom riešení židovskej otázky"? Ani na jeho nápade riešiť v budúcnosti "slovanskú" otázku, ani na konečnej likvidácii homosexuálov, ani na nijakom inom "riešení" akýchkoľvek jedincov, ktorí by preferovali iné hodnoty ako "vodca". Nezaujímalo ho, čo bude po prehratej vojne na slovenskom území s nemeckými starenami a starcami, s mladými nemeckými matkami a ich deťmi.
Stal sa aj takýto príbeh istej matky troch detí z Bratislavy. Pred postupujúcou ruskou armádou odsunuli aj občianku Slovenska nemeckej národnosti, školníčku z bratislavskej Trnávky, Lujzu Tóthovú. Aj s deťmi a so starou matkou.. Nerozumela tomu, ale nikto sa na jej názor nepýtal. Tomu, čo sa v meste dialo, nerozumela už niekoľko rokov predtým. Viacjazyčná Bratislava bola plná nenávisti a napätia.
V apríli 1945 dovolili vziať Lujze Tóthovej dva chleby a dve fľaše orechového likéru, pripraveného na Veľkú noc, ktoré, zachránili rodine život.
Nalodili ich na vojenskú nákladnú loď, čo vozila uhlie. Spali na železnej podlahe podpalubia, z jednej strany lode brali vodu, z druhej vypúšťali výkaly. Po štyroch týždňoch, čo sa dnes zdá neuveriteľné, vystúpili v Linzi a nahnali ich do koncentračného tábora Mauthausen. Celý priestor bol ešte obohnaný plotom z ostnatých drôtov, stále nabitých elektrickým prúdom. V tábore sa stretli, zrejme kvôli administratívnym nedorozumeniam, zomierajúci teraz už "víťazí" a porazení Nemci.
Všetci porazení.
Došlo na ďalšie "slávne" Hitlerovo prehlásenie. "Pokaľ nemecký národ nie je dosť silný, aby pre svoju existenciu nasadzoval vlastnú krv, nech zahynie"!