Potom prišiel čas radovania, aj čas vytriezvenia. Naložili sme predovšetkým sami sebe.
O osobnú slobodu nás, zatiaľ, nikto neoberá a dúfajme, že to tak zostane. Odosobníme sa od politiky?
Zabudneme na klamstvá a podvody, na prepojenia mafiánov s politickými špičkami? Zatiaľ sa takáto voľba, zdá sa, takmer polovici občanov páči.
Zabudneme na Michala K., ktorého do prezidentského paláca vysotil "otec národa", boxer Vladimír, aby mu dal vzápätí uniesť syna?
Zabudneme na dvoch ďalších komunistických prezidentov, najmä na "starého uja", ktorý si s neskrývaným potešením robil zo zneužívaných, láskou zaslepených ľudí, dobrý deň?
Pred viac ako štvrťstoročím sa nám, ak sme neprofitovali z členstva v najrodnejšej strane alebo nespolupracovali so ŠtB, o podobných situáciách ani nezazdalo. To už vtedy sme euforicky začali sami sebe nakladať. Páčil sa nám ten mocný chlap v balońáku, ako kričal z tribúny, že je ešte dosť voľných ciel pre všetkých komunistov? Alebo sme už vtedy tušili, že sa v ňom predovšetkým skrýva samoľúby "majiteľ námestia a neskôr Slovenska"?
V čom sme to žili a kam sme sa dostali? KTO a AKÍ vlastne SME, a čo s tým urobíme?
Neskúsime vymazať tých 26 rokov, nepostavíme sa, aspoň v duchu, znovu na námestie a nespýtame sa: Nezačneme znova? Aspoň myslieť?
Zrejme budeme mať na to ďalšie štyri roky.
