Hneváme sa sami na seba (to je tá najťažšia tiaž voličov, ktorým "to" nevyšlo), hoci nevieme zdôvodniť, prečo. Urazená ješitnosť, keď nie je všetko podľa našich predstáv? A aké boli naše predstavy? Ak si znovu prejdeme predvolebné kandidátky, ani to presne nevieme. Po čom sme vlastne túžili? Zasa nula bodov. Budeme sa musieť na niečo alebo niekoho vyhovoriť, ako je to v tejto krajinke zvykom.
Lebo...Lebo naše hlavy sú plné predsudkov.
Anonymné "tančeky" urazených voličov, ale hlavne nevoličov na sociálnych sieťach nemôžu uspokojiť už ani ich vlastné egá, veď sa už ani neoddá ohurovať suseda "aha, pozrite, ale som im dal"! Keď nevedno, či toto leto nebudú chodiť na dovolenky popárení členovia Mostu so Slovenskou národnou.(Kdeže je opilecké vrieskanie minulosti, že v tankoch na Budapešť!). A sused má zasa svojich neúspešne úspešných! Taký jednoduchý život ako pred piatym marcom veru už nebude. Buď sme boli za Fica alebo proti nemu...
Pre jedného úspešné, pre druhého totálne neúspešné voľby sú aj zástupným problémom každého občana. Človeka, ktorý si nevie obhájiť vlastnú autonómiu na mieste, ktoré mu bolo v živote určené. Nevie (nechce) riešiť ani svoje vlastné osobné, pracovné a osobnostné problémy a voľby sa na moment mohli stať tou vzrušujúcou päťminútovou chvíľou slávy, po ktorej každý túži. Možno mu pridáva na dôležitosti, z ktorej nejaký čas žije. Náhrada za rozvahu a odvahu v bežnom živote? Zvýšenie márne hľadaného sebavedomia?
Tam, schovaní za plentou, sme si mysleli že ONI za nás všetko tak krásne vyriešia...
Čo teraz? Nechali nás, ako opustené deti, rozmýšľať samých za seba.
