A to pozemského tvora nenechá ľahostajným, možno mu v tom rozrušení napadne porátať doterajšie straty, omyly a nálezy. Tých býva pomenej.
Uhol pohľadu nemusí závisieť od výšky IQ, skôr má do činenia so sebareflexiou a schopnosťou prestať sa klamať. Lebo ak si v hlave ´pustíte´ staršie aj novšie spomienky svojich životov, môže vás naštvať, že vaša minulosť, aspoň čo si z nej pamätáte, nevyzerá na jasnú vstupenku do raja. Bez ohľadu na fakt, či vás o ňom informujú formácie Svedkov Jehovových alebo mormónski mládenci. Z ničoho nič vám roztrasie žalúdok osobný Žalobca a vy zúfalo čakáte na osobného Obhajcu., čo by mal obsadiť mozog a argumentovať, že nič z toho, čo ste spáchali, vlastne nie je vaša vina. Sudca tomu celkom veriť nebude, ale Sudca, podľa našich túžobných želaní, bude ten láskavý, odpúšťajúci, chápavý Nečlovek, ktorého sme často, keď sa nám nehodil do krámu, vehementne zatracovali. Sami dobre vieme, čo sme spackali, takže sa nebudeme čudovať, že film nášho života je čiernobiely a riadne doškriabaný hriechmi, čo sme ich nestihli včas oľutovať a hlavne odprosiť aktérov, ktorých sa týkali. Veď v takej zásadnej chvíli rozmýšľať o našich nečestnostiach, pochybeniach a podrazoch navyše urýchli to, z čoho máme taký strach, koniec telesnosti. Navyše pripustiť vlastné zlyhania a dokonca ich, nebodaj, verejne priznať, sa v našej spoločnosti nenosí.
Kdeže je všetka túžba po kráse, s ktorou sme si v nevinnej mladosti plánovali prežívať budúcnosť?
Nemali by sme si, aspoň o päť minút dvanásť, prečistiť hlavu a srdce? V prírode, pri muzičke, čítaním starých zažltnutých básničiek od toho milého blondiačika zo sexty chlapčenského gymnázia?
Alebo sa zameriame na podstatné veci, akože čo s umývačkou riadu, autami a parádnou vilou? Nezabudli sme na niečo?
Pravdaže.
Ešte nemáme postavenú hrobku z ružového mramoru.