Lenže dnes, keď sa jej "podarilo" vybieliť z počítača poviedkový rukopis, naľahko vybehla do dažďa a po návrate strčila studené nohy do lavóra s teplou vodou, a vtedy sa načiahla za zvukom bubnov, a...lavórová labilita urobila svoje! Mobil síce chňapla, ale nohy razom vyleteli do priestoru a vzápätí ležala na mokrej zemi medzi pračkou a vaňou. Mobil tvrdohlavo zvierala medzi krkom a boľavým ramenom, z nosa jej crčala krv a len s vypätím síl prerušila bubny: - Haló.- dusila sa. -Za všetko môže Beethoven,- s námahou dodala.
-Kačka, pravdaže,- už v miernom bezvedomí začula milovaný mužský hlas. -Dievča, ty si samý fórik! Som rád!
Ak by bola v tej chvíli príčetná, určite by hlas prekvapil. V hlave však trčali už len franforce obrázkov, kamsi sa strácala. Pokúsila sa doplaziť do chodbičky k vchodovým dverám, ale nešlo to. Mala pocit, že kožu po celom tele má napnutú na prasknutie.
-Vyskočím z kože, panebože...-bol jej posledný myšlienkový záblesk.
-Katka, ty si aj po rokoch samý humor,- dôverným tykaním jej dodával odvahu hlas. -Ale ak chceš, skáč!
Vyskočila. aspoň sa jej tak videlo.
Visela kdesi medzi čínskou ružou a lustrom a bolo jej odrazu veľmi príjemne. Aspoň dovtedy, kým nezazrela tú premočenú ženskú na dlážke. Kohosi jej veľmi pripomínala. Tým sa teraz nebude zaoberať, prikázal si a novú situáciu zrejme pochopil aj Hlas, lebo v priestore celkom jasne začula -Katka, i tu? To som ja, Laco...Kde teraz bývaš, Katka?
To keby vedela! Kde býva? Pláva pod plafónom svojej garsónky, a ani náhodou ju netrápi silná vrstva prachu na hornej doske knižnice, čo by ju inokedy dohnalo do zúrivosti Ale ak sa jej toto všetko nesníva, deje sa s ňou niečo, čomu málokto uverí. To pokrútené telo na podlahe patrí jej! Osemdesiat kíl čistej váhy! Znamená to, že je mŕtva a práve zažíva odlet svojho...Čoho vlastne? Astrálneho tela? Kam?
Necítila nijaký strach a okamžite pocítila láskavú energiu, čo nemohla vyžarovať z nikoho iného, len z lyžiarskeho inštruktora Laca, jej prvej lásky, ktorého spoznala pred...Kedyže to bolo? panebože, ten čas...Aký čas? Čo je to "čas"?
Drevenička na Liptove. Čaj a placky, dráždivá vôňa cesnaku a majoránu v nose. Neboli cédečka, počítače, mobily, ľudia si ešte písali listy a keď chceli telefonovať, vybrali sa na poštový úrad. Autá prešli po meste tri za pol hodiny, lepší svetrík ste dostali len v predajni zvanej Tuzex za papieriky, ktoré sa volali bony a bolo ich treba vykúpiť peniazmi, čo sa volali koruny.
Bez problémov a bez plaveckých štýlov preplávala všetky garsónky nad tou svojou, usmievala sa na nereagujúcich susedov, pozdravila prebúdzajúce sa netopiere pod strechou paneláka a ocitla sa na zasneženom svahu.
Spolužiaci sa viac či menej úspešne valia dole brehom, dievčatá pištia, chalani imitujú majstrov sveta v zjazde. Ona nevie spustiť zrak z vysokoškoláka Laca, čo vie vo svojej chatke bleskove nastrúhať zemiaky a o chvíľu z nich vyčarovať haruľu ako od mamy. Ona zaparuje čaj a v bruchu jej lietajú včielky blaženosti a strachu. Laco ju bozkáva na ucho a ona sa trošku hanbí, a je blažená ako nikdy.
Doteraz opatruje parte o jeho predčasnej smrti. Letel na preteky do Álp. Týždeň pred svadbou...Jeho telo nikdy nenašli.
Ju našli policajti, ako ľudia zvyknú vravieť "päť minút pre dvanástou". Vďaka informácii neznámeho muža o jej telefónnom čísle.
Nejaký Ladislav Dušička.
Počítač otvorila po mesiacoch, po návrate z liečenia. Za oknom si vyznával lásku párik drozdov, pod strechou usilovne pracoval na vlaňajšom zdevastovanom hniezde lastovičí pár.
Dokrivkala k počítaču a otvorila ho, Len sa s ním bezcieľne nanovo zoznamovala, a s úžasom pozorovala naskakujúce písmená stratených poviedok. Boli tam. Všetky.