ktorý mu, po návrate od Beneša po odovzdaní demisie demokratických ministrov, ponúkol svoju teplú baranicu. Prvý robotnícky prezident mu o pár rokov vzal život.
Všeličo sa, pravdaže, odvtedy zmenilo. Už dávno sme začali zabúdať aj na Biľakovu pisoárovú pozvánku na bratskú" pomoc v šesťdesiatom ôsmom. Na postrieľaných mŕtvych, na fyzicky aj psychicky postihnutých, na Palacha a ďalších upálených, na víťazného Husáka a vlastnými spolu straníkmi pokoreného Dubčeka, na zničené lesy, hory, cesty, charaktery a znovu nasadených nových a staronových udavačských podliakov.
Po dlhom čase zazvonili na námestiach kľúče a my, oklamaní samo nadšením, sme dúfali v budúcnosť bez krutovlády. Akoby sa nečestní, a v každom režime prispôsobiví súdruhovia, dobrovoľne dali na ústup! Priveľká tolerancia tých, ktorí mali a mohli rozhodovať, no v rámci dobrej výchovy používali diskusiu, plnú vľúdnych slov,mala na nich účinok asi ako reklama na prací prášok SAMO, ešte z konca 50 rokov (SAMO vyperie samo). Čiže nijaký! Rovnako to dopadlo aj so samo nadšením v osemdesiatom deviatom. Pomaly, ale iste sa vytratilo. Zo samej radosti zo zvuku štrngajúcich kľúčov sme popreobliekaných podvodníkov prečítali nenormálne zjednodušene a hlboko sme ich túžbu po novej moci podcenili. Boli sme ako postavičky z rozprávkovej krajiny Klamárovo, čo mali hlavy na krkoch iba kvôli noseniu čiapok a klobúkov.
Pobabrali sme to, vážení priatelia.
Dobrovoľne sme volili vládcov, ktorých predvolebné cukríkové reči sa po voľbách rýchlo menili na arogantné správanie, vyhrážky, klamstvá a podvody, a keby len klamstvá a podvody...
,