Povedali ste to vtedy, keď ste predniesli vetu: "Stále platí môj výrok, že najlepší prístup k Mečiarovi je neveriť mu".
História sa opakuje. Tak kedy už, pán predseda?
Kto ho volil, mal by sa schovať pod chrastu, ako tá voš. aspoň kvôli tým rodákom, ktorým, aj so svojimi prisluhovačmi, ničil najmä psychické zdravie. Podobne ako Mečiar.
Keď pani Merkelovú nazval pred kamerou Angelou a francúzskeho prezidenta Emmanuelom, cítili sme sa pred obrazovkou ako nahí v tŕni. No on, keď sa ocitol vo vybranej spoločnosti, dával nám svojou povýšeneckou groteskou najavo, ako vysoko sa dostal, netušiac, aký je trápny. Jeho voliči však boli zrejme jeho staro zväzáckym výstupom nadšení.
Keď sa v kŕčovitom zúfalstve do krajnosti zosmiešnil pri odovzdávaní demisie prezidentovi, hoci túžil vyzerať, že zosmiešňuje on jeho, diváci sa skladali pod stoly alebo unikali z miestnosti, lebo sa inak nedokázali vyrovnať s takým ponížením. Desať rokov panujúci premiér vyrobil už ani nie faux pas, ale rovno prieser.
Keď sa neprístojne správal počas žatvy a spolu s ministerkou pôdohospodárstva sa chichotal na vulgarizmoch akéhosi rozšanteného úradníka, pričom v známom rytme hojdal na kolenách krojovanú dievčinu, divák chápal, prečo má takých voličov, akých má. Neprebudených.
To je jeden z dvoch, čo nám doriadili krajinu a do ktorých, svojho času, bola zamilovaná polovica národa.
Napriek tomu ešte očarúva mnohých.
Doteraz aj tých 20 percent, ktorí by ho volili aj po vraždách Kuciakovcov.
Pokúsme sa dožiť volieb v riadnom termíne.
Zatiaľ totiiž sú iba kde tu takí, ktorým by sme, po dlhšom premýšľaní, možno odovzdali hlasy.