A čaká ma tam už vyše desať rokov aj ďalší kamarát, spolužiak Paľko Mikulík, tiež mladší takmer o dva roky, a predbehol nás, potmehút.
Na tej škole, kde vraj aj drevo naučia hrať divadlo, sme boli známa trojica, aj divadlo v pivnici na Sedlárskej sme spolu založili. Trvalo len tri roky. To bol raj, sloboda, slobodné divadlo, ľuďom sa to páčilo. Veď ho aj preto zakázali. Vyrojili sa noví "naši" a s nimi aj noví kolaboranti a tí musia dopriať len "našim", no a potom sebe, veď prečo by kolaborovali, a divadlu aj tak nerozumejú.
Podaktorí falošníci sa skamarátili s novými súdruhmi rýchlo, krátko po ruskom krvavom nájazde. Chceli sa mať dobre, teda podľa nich. A bolo po slobode, po šťastí, po divadle, ktoré má čo povedať.
Mladí si už asi nespomenú, hoci sme sa netvárili ako dáke celebrity, ktoré často ani nevedia, čo vypúšťajú z úst. Veď keď sme u pána režiséra Solana nakrúcali film Kým sa skončí táto noc, ja som bol 23 ročný frajer a Labuda 21 ročný sopliak, a pritom už člen Činohry SND.
To pivničné divadlo sa volalo Divadlo na korze a nás tam predbehli so svojím programom Milan s Julom, oni vedeli, ako ľudí rozrehotať až do plaču, a my sme tiež chceli ľudí tešiť. Oni mali aj muziku, že Orchester Petra Smékala, čo bol vhodný do každého Soirée. Milan Lasica si možno spomenie.
Už sa nezdržím, aby mi Labuda s Mikulíkom nevynadali. Zvítam sa teraz aj za vás, naši bývalí diváci, aj so Zorkou Kolínskou, s Julkom Satinským, s "Macom" Debnárom, s Ľubom Gregorom. Aj s mojím milým lordom Zednikovičom a iste aj s Horstom Tappertom, dosť som sa ho, ako Derricka nadaboval.
V nebeskej kancelárii sa, dúfam, zvítam s dramaturgom Porubjakom a s jedinečným riaditeľom nášho milovaného divadla, Kornelom Foldvárym.
A vy sa tu majte tak dobre, ako sa len dá, aj keď sa už zdá, že sa nedá"!