Stôl. Zásuvka, tretia zhora. Zamknutá.
Kľuč, ako obvykle, v chladničke. Staroba.
Staré papiere, výstrižky, fotografie. V rámci psychohygieny nastáva boj s minulosťou.
"Krk rodiny" v pionierskej rovnošate s natiahnutou rukou plnou povädnutých kvetov sa 1. mája naťahuje k súdruhovi Gejzovi Šlapkovi na tribúnu. A tu, hľa, sesternica Iveta recituje vo zväzáckej košeli Ja tebja, ródina, ľubljú, a práve sa ide zakoktať. Bude na delenom treťom mieste.
A toto? Leták spred päťdesiatych rokov, zúrivo po domácky vyrobený. "Fičí vietor, fičí, už sme zasa v ZČSSP", vyvesili sme na vécko, aby sme si každý deň pripomenuli, v čom žijeme. Keď sa deti začali učiť abecedu a vypytovali sa, čo ZČSSP znamená, leták sme schovali. Vymenili sme ho za Gotta. Čiernobieleho.
A čo s touto úprimnou tvárou mladého politika 90. rokov, ktorý nikdy neklame? Boli sme ochotní veriť, že ak raz bude Slovensko normálne žiť, slovenským občanom rozhodne nebude prekážať jeho kandidatúra, hoci na prezidenta.
Dnes, bielovlasý, za prezidenta kandiduje. Ale prekáža to takmer všetkým.
Asi aj slušným Maďarom.