Spomínate si na zatrpknutého manžela a otca Jindŕicha, ktorý z jedného pražského balkóna pred rokom 1968 vo filme Pelíšky vykrikoval, že dáva boľševikovi rok, maximálne dva?
Prognóza pána Jindřicha nevyšla. Noví, pražskou jarou "neskazení" a zásahom Brežnevových chlapcov nabudení, čerstvo vyliahnutí straníci akoby sa boli začali množiť delením. Kádrovali a takmer s nadšením prepúšťali kolegov. Možno zo strachu a možno z presvedčenia, že oni sú tí najschopnejší rozhodovať o budúcnosti blížnych. A možno kvôli zamatovej stoličke riaditeľa, generálneho, ministra...Nie kvôli deťom, vnukom, rodine. Kvôli svojmu egu. Byť tým, ktorý rozhoduje...
Podobní, ako boli tí, ktorým sa v Pelíškoch vyhrážal pán Jindřich, sú aj dnes zakuklení v dôležitých inštitúciách a funkciách.
Dávno zahodili kompromitujúce legitimácie, "nežne" sa preplazili do novovzniknutých strán, objavovali sa v parlamente, vo vládach. Podporovali ich paradoxne aj obdivovatelia vojnového štátu, neveriaci na holocaust, jednak spomienkoví optimisti, zamilovaní do krajiny, v ktorej hladomor skántril milióny a v ktorej kráglovali nielen inteligenciu, tú najradšej, ale aj "použitých" komunistov v gulagoch.
Najtragickejšia je podpora materiálne najslabších.
Hádžu do volebných urien cedule s menami osôb, ktoré sa permanentne vyhrážajú, zavádzajú a otvorene klamú. A stále dúfajú, že raz ich už, preboha, musia spasiť.
Nespasia nikoho. Na nich, na takzvaných obyčajných ľuďoch im záleží vždy len do najbližších volieb.
Po nich budú znovu okašľaní.
P.S. Dnes večer o 20,10 uvádza televízna dvojka dokument Apokalypsa:Stalin.