(najlepší by bol býval minister kultúry) vymenil dovtedajšie postoje za nové. Získal síce niekoľko dobre platených džobov, ale na známku to nedotiahol.
Vlastne sa nemýlil.
Oni (Rusi, teda Brežnev a spoločnosť) to tak nenechali a všetci vieme, ako to dopadlo.
Po Novembri 1989 sa z Dubčeka stal znovu hrdina, nie síce prezident, čo Havlovi polovica Slovákov nevie doteraz odpustiť, hoci obaja sú už, ako sa zvykne vravieť, na pravde božej.
Ak by sa dejiny dali len tak spakruky prefackať a Dubček by sa bol býval stal prezidentom, pomaly, ale takmer iste by nás bol doviedol na cestu, ktorou by, najradšej s nami v nútenom závese, chceli Slovensko dopraviť aj dnešní tí, čo sme ich vystrčili celkom hore. (Podľa pani ministerky kultúry najlepšie v krojoch).
Tomu sa dá celkom veriť, lebo pán Dubček, bývalý permanentný komunistický predák vo vysokých funkciách, by svoj RH faktor vo veku, v ktorom sa vtedy nachádzal, už len ťažko menil. Niektorí vnímali, že keď ho Kňažko s Budajom vyzývali vystúpiť na revolučnú tribúnu, akoby sa necítil príliš komfortne.
Váhaví ľudia sa nemenia.
Podobne by akiste zareagoval rozprávkový Danko s jeho jamou, z ktorej, vďaka prehnojeniu, možno vyrastú ďalšie doklady jeho slávy, smerom na východ on aj stožiare v predklone.
Dubčekovu pozíciu váhavého strelca však až príliš pripomína takmer 20 ročný smerácky funkcionár a dnes premiér. Pripomína totiž aj baby. Nepovie rovno, čo chce (hoci je to jasné), ale neprestane, kým mu k tomu niekto nepomôže. Sám sa bojovať, napriek tomu, že ho už Láššáková dokonca vyobliekala do kroja a vystrčili ho aj na titulky časopisov, ťažko odváži.
