"Ľudu dosť, ale chyba, že nieto hlavy v dome", začína v roku 1914 svoju najznámejšiu prózu Ťapákovci dopisovateľka Národných novín z Hontu, akási Božena Slančíková.
Slečna Slančíková, dávno známa ako Timrava, by bola potešená, keby videla, akú hlavu majú jej rodáci na čele. Po prvé: žena, čo by mala podľa vtedajších zvykov vedieť dobre variť a mužovi slúžiť.
Trošku by ju vyviedli z miery mnohí vysoko postavení páni (aj dámy) čo sa zubami nechtami držia svojich postov, a čo sú, na rozdiel od pani prezidentky, plní starostí iba o vlastné politické prežitíe a s ním súvisiacimi príjmami. Možno preto ich nezaujímajú základné ľudské práva ostatných (toho "národa", ktorý istý priateľ Goríly nazval v súvislosti s voľbami hovnami).
Celkom nedávno pri trojstom vysielaní jojkárskeho Inkognita bola tajný hosťom naša pani prezidentka. Dostalo sa jej neobyčajne úprimného, vrúcneho privítania. Od divákov v sále aj od samotných účinkujúcich. Priniesla totiž na obrazovky divákov na pár chvíľ nehranú, spontánnu zábavu.
A už sa našli kritici, ktorým to nedalo spávať. Dokonca mediálni odborníci považovali jej vystúpenie v zábavnej relácii za podkladanie sa "plebsu" a prezidentské faux pas.
Slečna Timrava, ktorá neokiadzala zaostalé Slovensko, dostávala často priveľa neobjektívnej kritiky najmä od mužských konkurentov, ospevujúcich naše hory a doliny, a, ako inak, ľúbosť. Dovtedy, kým sa z nej, ako to často býva, nevyvinula nenávisť. Radšej ostávali pri tom.
Pani Čaputová by jej musela pripadať ako bytosť z rozprávky. Mohla by mať názov Nežná revolúcia..
Či už označíte pani prezidentku ako liek alebo placebo, našej literárno dramatickej realistke Timrave by bola po vôli. Na rozdiel od po prezidentke druhému najvyššiemu JUDr. A nielen jemu.
