Či jej už niečo tiká alebo netiká, skrátka ju ten, ktorého meno sa mi nepíše ľahko, zaujal natoľko, že onedlho po preskočení iskier avizovala vláčenie sa po rodinách. Nebolo načim priveľmi uvažovať, ale aj tak ma chytil poriadny šok, keď ma aj písomne pozvali na spoločný rodinný zoznamovací cirkus. Moja vnučka a vlastne celá moja rodina dobre vie, že by som Kotlebu v blízkych voľbách nekrúžkovala ani v prípade znesenia modrého z neba. V mojom prípade by šlo skôr o zabezpečenie najdrahšieho sociálneho zariadenia pre prestarnutých, možno aj apartmán, nielen "jednoposteľovku". To znamená šťastie neobývať s ďalšou osobou, napríklad mne podobnou, jeden a ten istý životný priestor. Aj medzi bohatšími starými ľuďmi je o jednoposteľovky bitka.
Skrátka, nevolila by som toho bývalého župana ani pod podmienkou, že by trval na podpise zmluvy o zmluve v prítomnosti dobre drahého právnika vo veci toho apartmánu v luxusnom penzióne so záväzkom platiť mi ho až do smrti.
-Vyžaduje sa pozdrav "na stráž"- rýpala som do vnučky, -alebo treba na úvod stretnutia aj zaspievať "rež a rúbaj do krve"?
Bolo nás zo tridsať, z ktorých som horko ťažko spoznala všetkých z mojej krvi, a väčšine z nich je politika ukradnutá. Sledujú len komické výstupy pána Danka a Pellegriniho v kroji. Ako väčšina rodákov.
Na záver cirkusu vošiel aj menovec per pazucha s mojou vnučkou.
Zarazilo ma jeho 204 basketbalových centimetrov a klubová fanglička v ruke.
Vnučka robila smerom ku mne grimasy a ja som pred jeho rodinou radšej hrala hluchonemú prababku.
Potom nastalo už len hľadanie možností buď sa vôbec nesvadbiť alebo venovať budúcej rodine vnučkino priezvisko.
Marošovi, ako som ho začala volať, siaham síce iba po lakeť, ale v podstate je to O.K.