Mimochodom, zdravotný personál sa tiež chránil rúškami.
Nie sme teda nijaká výnimka, iba sme po sto rokoch zasa nasrdili vesmír aj matičku Zem. Navyše sa v našej malej krajinke musíme vyrovnávať s neblahými spomienkami na hriešne minulé storočie. Najmä čo sa vraždenia a spúšťacieho mechanizmu, túžby po moci a vládnutí, týka. A ťahá sa to po dnešok.
Filozof Bertrand Russell, áno, ten nositeľ Nobelovej ceny, zomrel takmer 98 ročný 2.februára 1970. Posledné stanovisko, ktorým sa prihlásil k svetu, bolo celkom protichodné k jeho mysleniu. Bol totiž, ako zarytý agnostik, k posmrtnému životu skeptický.
"Keď som vo svojom smrteľnom tele naposledy vydýchol, objavil som sa v akejsi nadstavbe bytia... Z ničoho nič som tam jednoducho stál, to isté ja, a moje myšlienkové a pozorovacie pochody boli neuveriteľne zostrené. Odrazu som mal pocit, aký je pozemský život neskutočný, akoby sa vôbec nestal. Ako som si mohol myslieť, že práve to je realita, konečné slovo Stvoriteľa? Na druhej strane je pochopiteľné, že pre ľudí je stav, v ktorom žijú, akokoľvek dočasný, unikajúcou realitou, ktorá hneď ako pominie, už nijakou realitou nie je".
Je možné nemožné a nemožné možné?
Ktohovie.
V karanténe však téma zaujme. Nielen samotárov.
Priama reč (skrátene) z knihy Ervina Laszloa a Anthonyho Peaka Nesmrteľná duša alebo Veda a kontinuita vedomia mimo mozog.