Sme na konci života smutní a zmätení, a nielen pre Covid 19. Vieme, že starobu a smrť musíme prijať ako súčasť života, ale dúfali sme, že po vládach Smeru ešte aspoň nejaký čas prežijeme pokojnejšie.
Nemohli by ste nás prestať poúčať, že sme najohrozenejšou skupinou? Sami vieme v akých rozpoloženiach sa viacerí nachádzame, ale ešte stále sa považujeme za plnohodnotných občanov. Takže nečudujte sa, že sme podráždení a niekedy riadne nasrdení a na bežnú otázku Ako sa máte, často iba vrčíme. Napokon aj otázka je len akože. Je to obojstranný chabý pokus o utíšenie vlastnej rozháranej mysle. Ďaleký, ale najmä najbližší svet ubíja našu nádej na pokojné prežitie rokov, ktoré nám ešte(možno) ostávajú.
V prvej vlne pandémie sme sa učili usmievať sa očami ponad rúška. Asi sme mu aj verili.
Lenže už neveríme pánovi, ktorý sa len vyhráža. Teraz, že ide zasa sám vyhrávať nad "hnusobou". Tak ju nazval začiatkom leta, keď nás presviedčal, akí sme stále frajeri, hoci možno myslel len na seba. Keby to tak nebolo, bol by si všimol nabité kúpaliská a diskotéky bez rúšok.
Nevšimol si ani sám seba bez rúška na svadbe pána Šipoša, kde medzi svadobčanmi (najmä z politiky) svietil s rúškom jedine Gábor Grendel?
Dostali politické "celebrity" pokutu? A dostáva ju aj celebrita Kotleba a jeho intelektom sršiaci sprievod?
Aj toto sme si všimli my, starenky a starčekovia, ktorých chcete tak veľmi chrániť, hoci stále poslúchame na slovo.
Odborníkov.
Slušných a vychovaných.
