ktoré vyslovil na seminári "Nemohli mlčať v zápase o demokraciu" v roku 1998. Participoval na ňom Klub kresťansky a demokraticky orientovaných politických väzňov - členov KPVS a práve pán Srholec hovoril o živote Msgr.Viktora Trstenského, ktorý študoval vo Viedni a v Ríme, aby na Slovensko prišiel prežiť 50 tragických rokov a z nich 13 vo väzení.
-Národ potrebuje básnikov, prorokov, vedcov a kňazov,- povedal na záver pán Srholec, a dodal: "Nenechajme sa odradiť zo svojej cesty, aj keď za to treba zaplatiť". On vydržal, hoci ho zbavili štátneho súhlasu a dovolili mu pracovať vo funkcii kostolníka v milovanom Blumentáli, kam sa naučili chodiť na jeho výnimočne povolené omše bratislavskí vysokoškoláci, umelci a intelektuáli všetkých vekových kategórii. Samozrejme, to komunistom prekážalo a začali ho posielať mimo hlavného mesta, kde si opäť našiel možno jednoduchších, ale oddaných poslucháčov. Anton Srholec sa vedel prihovoriť každému, a ku koncu života sa naplno venoval bezdomovcom, tým, ktorých nikto nechce, a ktorým on vytvoril nový domov.
-Keď som mal dvadsaťjeden rokov, zatvorili ma a bol som sto dní na samotke, aj keď som nič neurobil. Bol som si vtedy vedomý svojej neviny, slušnosti, nábožnosti, cítil som sa ako bohumilý človek. A zrazu som sa dostal za mreže ako jeden z najväčších zločincov. Ja, ako spravodlivý, som prosil, aby ma nebesia ochránili. Túto naivnú detskú vieru som musel zrevidovať. Povedal som si: "Čo sa robíš taký dôležitý? Prečo by ti musela byť Panna Mária slúžkou"?
"Veľmi sa teším, že odchádzam ako starý človek. Mal by som byť zrelý a múdry, mal by som byť už ten, ktorému všetko hmotné nie je primárne, aj keď je to pekné a je to dar Boží, alebo ten, ktorý sa naučil prijať všetko, čo prichádza, ako výzvu a prijať to s pokorou a dúfať, pretože mám skúsenosti, že všetko sa na dobré obráti".
Myslíme na Vás, Otec Antonio. A ďakujeme.
